Prehľad dejín Oravskej Poruby.
Praveké osídlenie Oravy.
Osídľovanie regiónu Orava začína niekedy v dobe kamennej. Nálezy v oblasti brehov Čiernej Oravy sú dokladom mladopaleolitického človeka. Archeologickými výskumami sa podarilo zmapovať a doložiť postupné osídľovanie regiónu v strednej a mladšej dobe bronzovej a v dobe železnej (Dolný Kubín, Medzihradné, Tupá a Ostrá skala, Veličná, Oravský podzámok, Ostražica, Istebné, Medzibrodie, atď). Osídlenie nebolo prerušené ani v dobe rímskej (Trniny) a neskôr i v období príchodu Slovanov na naše územie, ktorí sa v oblasti Oravy usadili na prelome 8. a 9. storočia p. n. l. na výšinných sídliskách Trniny nad Dolným Kubínom, Istebné – Hrádok, na hradnej vyvýšenine nad Oravským Podzámkom a v hradisku Ostrá skala nad Vyšným Kubínom.
Oravská Poruba je obec v ktorej sa roku 1960 zlúčili tri pôvodne smaostatné dediny Poruba, Zábrež a Geceľ. Preto bolo nutné históriu jednotlivých obcí podávať samostatne.
Najstaršie dejiny
Poruba
Niekedy koncom 11. storočía, po začlenení Oravy do uhorského štátu opúšťajú naši predkovia praveké hradiská a stavajú si domy väčšinou pozdĺž potokov či na iných vhodných miestach. Orava bolaveľmi riedko osídlená a postupne od 13. storočia doosídľovaná obyvateľmi najmä Liptova a Turca, ktorí zaľudnili staré obce a zakladali nové. Na mnohých miestach vyrúbali lesy (porub) a upravovali pôdu klčovaním a vypaľovaním (žiarením); menili ju na poľnohospodársku pôdu. Osada Poruba vznikla výrubom lesov patriacich kedysi Veličnej. Vznikla niekedy v prvej polovici 14. storočia pri potoku ktorý sa roku 1347 nazýval Jablonpataka (Jablonový potok). Pravdepodobne podľa neho dostala dostala názov Jablonov, čo bol prvý názov Poruby. Roku 1350 sa spomína lokalita Jablon. Prvýkrát sa sa názov Poruba uvádza roku 1393 keď župan a pán Oravy Ladislav z Opole vydal pre šoltýsa z Poruby, Ivanovho syna z Veličnej rečeného „Ivagnovicz“ výsadnú listinu. V roku 1420 sa Poruba opäť spomína pod názvom „villa Jablonowa“, v roku 1422 súdna stolica Oravskej župy potvrdzuje že Michal „šoltýs de Jablonowa“ odkúpil a vyplatil šoltýstvo v Porube Tomášovi, rečenému „Ivagnowic“ z Veličnej. Názov Poruba sa používa nepretržite do súčasnosti najneskôr od roku 1547 keď bol vydaný daňový (portálny) súpis pre obec Poruba.
Zábrež
Do 15.storočia nemáme o Zábreži žiadne písomné správy. Kedy bola založená nevieme, pravdepodobne bola založená ako „zábrežná časť Veličnej“. Prvýkrát sa spomína pod menom „villa Zabreze“ ako súčasť Oravského panstva roku 1420. Ďalšia správa o Zábreži je až z daňových (portálnych) súpisov roku 1547 pod názvom „Zabraza“ ako poddanská osada hradu Orava. V ďalších daňových zoznamoch sa označuje názvom „Zabrecz“ a v kanonickej vizitácii roku 1560 sa uvádza: „Zabrežé má pekne vyzdobenú kaplnku, nemajú farára“.
Geceľ zemianska osada
Koreň názvu je z rodinného mena Gac, rodiny ktorá bola kedysi vo Vyšnom Kubíne, pravdepodobne ako vetva tamojších zemianskych rodín. Pokladá sa za najstaršiu časť Oravskej Poruby, vznikla pravdepodobne začiatkom 14. storočia. Vtedy sa z majetku Oravského hradu vydelila časť osady, ktorá sa stala zemianskym (kuriálnym) majetkom. V roku 1415 ju užíval Vavrinec de Geczelfalva, kým sedliacka časť Zeczheslavova Wes v roku 1420 tvorila príslušenstvo Oravského hradu. Roku 1547 sa spomína „Kedyslowa“ t.j. Geceľova Wez ktorej majiteľom bol Gregor Jariabko.
15.10.1573 získal od Maximilána II donáciu na Gecelovu Ves Sebastián Baychy, syn Antona Baychyho, ktorý vraj užíval túto osadu doteraz. Roku 1608 Juraj Thurzo potvrdil donáciu na Geceľ Sebastiánovi Baychymu a jeho synovi Petrovi za dlhoročné služby. Peter Baychy (Bajči), podžupan Oravy, Thurzov dôverník a podporovateľ a šíriteľ protestantizmu na Orave bol zakladateľom Bajčiovskej rodiny na Orave, ktorá vlastnila Geceľ do prvej polovice 19. storočia, keď po meči vymrela. Nahradila ju rodina Čaplovič, keď si Elek Čaplovič vzal za manželku Teréziu Bajči z Geceľa. Geceľ zostala zemianskym majetkom aj po zrušení poddanstva.
Zemepán Poruby, Zábreže a Geceľe
Zemepánom Poruby a Zábreže bolo od najstarších čias Oravské panstvo sídliace na hrade Orava. Zahrnovalo celé územie regiónu okrem niekoľkých zemianskych dedín. Vzniklo asi v polovici 13. storočia okolo hradu ktorý sa prvýkrát spomína roku 1267. Územie „majetok Orava....s hradom“, (possessio Arwa.....cum castro) označovalo celé územie Oravy včetne niekoľkých zemianskych dedín patriacich drobným šľachticom – zemanom. Orava patrila do kráľovského majetku; administratívne aj hospodársky ju spravoval úradník (comes) Zvolenského komitátu (veľžupy) do ktorého patril aj Liptov a Turiec. Ako samostatná stolica sa postupne odčlenila koncom 14. storočia.
Osídľovanie regiónu sa rozvíjalo v okolí riečnych tokov a obchodných ciest a počas celého dejinného vývoja Oravy sa postupne formovali a vznikali osady na domácom zvykovom práve (Veličná, Revišné, Istebné,..), na nemeckom práve (Žaškov, Párnica, Trstená,...), predovšetkým však na práve valašskom (Medzibrodie, Bziny, Ústie, Pucov, Chlebnice, Oravský Biely Potok, Námestovo, Zubrohlava, Habovka, Suchá Hora,...), ktoré koncom 16. storočia prerástlo na doosídľovanie lokalít na práve kopaničiarskom (Rabčice, Zákamenné, Veselé, Sihelné, Mútne, Novoť). Roku 1556 sa stal vlastníkom Oravského panstva František Thurzo a dedične získal aj funkciu župana. Po smrti palatína Juraja Thurzu a jeho mladého syna Imricha vznikol Oravský komposesorát – združenie dedičov siedmich dcér Juraja Thurzu, ktorý spravoval Oravské panstvo do zrušenia poddanstva.
Geceľ nepatrila do Oravského panstva pretože bola zemianska (kuriálna) osada patriaca zemanom - rodine Bajči.
Obyvatelia Poruby, Zábreže a Geceľa do roku 1848
Poruba
Počet obyvateľov Poruby do 16. storočia nepoznáme, nemáme údaje ani na kvalifikovaný odhad. Prvé podrobnejšie správy máme z daňového (portálneho) súpisu roku 1547 podľa ktorého mala Poruba deväť port, jedného dedičného richtára (iudex), troch bezzemkov – želiarov (inquilinus), štyroch bedárov (pauper), jeden nový dom (nova domus), dvoch pastierov (pástor), jedného panského sluhu (servus domini) a jeden pustý dom (combusta).
Podľa urbára z roku 1625 bolo v porube 10 ralí na ktorých pracovalo 15 sedliakov, dvaja richtári ktorí mali v držbe mlyn a dva sedliacke lány s tromi sedliakmi, troch richtárskych komorníkov (sluhov) a troch dedinských komorníkov. Večitých poddaných bolo 12 a šoltýsov bolo 23.
Oravskému panstvu platili: „ Na svateho Juri dluh florenov 2, denarov 54, na svateho Michala fl. 2, d. 34“. Okrem dlhov platili 30 denárov ako soľnú činžu, 2 florény od kráv, 1 fl. a 20 d. za chmeľový dlh, za fur soľný 70 d., a za vínny fur 1,5 floréna, z krčmy 5 florénov. Naturálne dávky: 10 lukien jačmeňa, 16 lukien ovsa a 10 lukien raži. Spolu s obcou Jasenová odovzdávali 1 krmného vola, 20 kapúnov, 20 sliepok, 10 husí, 10 jarabíc a 150 vajec.
Správu dediny viedli dediční richtári (šoltýsi) Porubský a Zolo, za pomoci richtárskych a dedinských komorníkov (sluhov). Po zavedení Tereziánskeho urbára prešli na volených richtárov.
V 17. storočí si Poruba veľa vytrpela z vojenských nájazdov a prepadov, táborenia vojsk; bola tak spustošená, že všetky čiastky ralí dávali iba 1,75 usadenej usadlosti, šoltýstvo zväčša opustené a bez obyvateľov.
Cirkevne a neskôr matrične patrila Poruba do fary vo Veličnej.
Zábrež
Podľa daňového súpisu roku 1547 boli v Zábreži 3 porty, jeden dedičný richtár, dvaja želiari, dvaja bedári a jeden pastier.
V roku 1625 bolo v Zábreži 7 sedliackych ralí na ktorých pracovalo 14 sedliakov, dedičný richtár Adam Zábrežský so synmi, mali dva sedliacke lány a mlyn na rieke Orave,
5 richtárskych komorníkov (sluhov); dedinských komorníkov bolo 8.
Oravskému panstvu platili: na svätého Jura, Michala a na Vianoce 2 florény a 31 denárov, na Jakuba 6 florénov a 30 denárov. Ďalej platili 3 denáre za soľ, 12 denárov za chmeľ, 8 denárov od kráv, 70 denárov za soľný fur, 1,5 denárov ua vínny fur a 5 florénov od krčmy. Naturálne dávky: 2 korce jačmeňa, 4 korce ovsa, 2 teľatá, 15 kapúnov, 15 sliepok, 7 jerabíc, 7 husí a 100 vajec.
Správa dediny do zavedenia tereziánskeho urbára bola zverená do rúk dedičným richtárom (šoltýsom) Zábrežským a Kraľovanským, ktorí spravovali dedinu za pomoci richtárskych a dedinských komorníkov (sluhov). Potom prešla na volených richtárov.
V 17. storočí si Zábrež veľa vytrpela z vojenských nájazdov a prepadov, rekvirácie a táborenia vojsk, bola tak spustošená, všetky čiastky ralí dávali iba 2 usadlosti súce na zdanenie.
Cirkevne a neskôr matrične patrila Zábrež k fare vo Veličnej. Koncom 15. storočia previezli do Zábreže pôvodný drevený kostol z Veličnej, ktorý potom postavili a dobudovali, v 17. storočí pristavili zvonicu. Slúžil ako filiálny kostol Veličnej. V roku 1972 bol prevezený do Múzea oravskej dediny v Zuberci, kde tvorí jednu z dominánt skanzenu.
Geceľ
Mala roku 1547 dve porty jedného richtára, dvoch želiarov a jedného bedára, v roku 1604 boli v Geceli 3 domy a dva opustené. Obec bola zemianska (kuriálna) osada s majiteľom rodinou Bajči, preto sa riadila inými pravidlami, a urbárske povinnosti k Oravskému panstvu nemala.
Poruba, Zábrež a Geceľ patrili medzi menšie obce. Obyvatelia sa živili poľnohospo-dárstvom, chovali hovädzí dobytok, kone, ovce, hydinu a pestovali včely. Remeselníci boli iba v Porube – 1712 dvaja obuvníci a jeden čižmár - potrebné remeselné výrobky si kupovali na trhoch v blízkom mestečku Veličná.
Stavby: Prirodzeným stavebným materiálom obytných domov a hospodárskych stavov bolo drevo. Vyskytoval sa dvojdielny a trojdielny zrubový dom, zastrešený dvojspádovou strechou s podlomenicou, alebo štvorspádovou strechou, ktorá bola novší vývojový stupeň. Súčasťou boli hospodárske stavby a maštale ktoré pokračovali v osi domu, alebo do tvaru “L“. Domy boli bez komínov, dym bol z ohniska vedený lapačom cez strop do piecky vymurovanej zo skál a zachytávajúcej iskry. Dym sa voľne šíril po pôjde domu; slúžil ako udiareň a zároveň konzervoval strechu pred hnilobou škodcami.
Revolučné roky 1848-1849
V 30. rokoch 19. storočia sa Dolný Kubín stal strediskom oravských národovcov. Ctiboh Zoch, Juraj Matúška a Leopold Bruck založili v roku 1837 „Spoločnosť vychovávateľskú v evanjelickom bratrstve oravskom“. Členmi boli: Pavol Zoch, Pavol Cancrini, Ján Gregorič, Alexander Ruttkay, Václav Jesenský, Ján Zimány, Ľudovít Medzihradský, Daniel Krman, Juraj Šípka, Karol Šándor a ďalší
Slováci v máji 1848 v Mikulášskych žiadostiach žiadali zrovnoprávnenie národov, rovnoprávne používanie slovenčiny v školách, úradoch, slobodu zhromažďovania, tlače a pod. Maďarská vláda reagovala na tieto revolučné požiadavky perzekúciou a vyhlásením štatária. Vodcovia slovenského národného hnutia Ľ. Štúr, J. M. Hurban a M. M. Hodža v jeseni 1848 vytvorili Slovenskú národnú radu ako politickú reprezentantku slovenského národa a súčasne budovali vojenský dobrovoľnícky zbor.
Dňa 24. apríla 1848 sa oravskí národovci zišli v Geceli a vypracovali tu„Žiadosti oravského ľudu“ známejšie pod názvom „Gäcelské žiadosti“. Žiadosti boli obsiahnuté v siedmich bodoch. Požadujú v nich zrovnoprávnenie maďarčiny a slovenčiny, aby mal ľud z Oravy svojich zástupcov v sneme, výučbu v miestnych slovenských dialektoch, zastúpenie slovenských učiteľov na vysokých školách. Slovenskí obrovoľníci bojovali na dolnej Orave a boli porazení v Záskalí koncom apríla 1849; boje na Orave sa skončili.
Pred 1. svetovou vojnou
V druhej polovici 19. storočia sa po zrušení feudálneho systému obce vyvíjali už v nových podmienkach kapitalistickej súťaže. Na Orave sa priemysel nerozvíjal, a obce zostávali bez viditeľnej zmeny – malé poľnohospodárske obce. Počet obyvateľov sa nezvyšoval, v rokoch 1869 až 1880 nastal výrazný pokles v dôsledku morovej epidémie. V uvedenom období sa veľa obyvateľov obcí vysťahovalo do USA, presnejšie údaje ale nie sú známe.
Poruba
Občania si každoročne volili samosprávne obecné zhromaždenie, ktoré tvorili: richtár, vicerichtár, piati prísažní a neskôr virilisti nevolení 4 – 5ti najbohatší gazdovia (prisahaní, prísažníci, výborníci), ktoré riadilo obec prostredníctvom „obecných štatútov“; pôvodne ich vytvárali štátne úrady, od roku 1886 si vytvárali obce vlastné zákony. Okrem členov obecného zhromaždenia si Porubčania volili aj obecných sluhov, bývali to chudobnejší občania, bezzemkovia, ktorí dostávali za svoju prácu plat a „zvosip“.
V obci bol hrobár, ktorý dostával za výkop jamy v zime za dospelého 1 zlatý, za dieťa 80,grajciarov; v lete 80 grajciarov za dospelého, 60 za dieťa. K tomu od pozostalých ešte „trúnok“ a „chleba dľa starieho zakona“.
Vartovanie – stráženie obce v nočných hodinách bolo povinnosťou každého dospelého muža, pri ktorej sa striedali po domoch. Od roku 1886 zriadili „výbor nočnej varty“, s dozorcom. V r. 1892 sa spomínajú traja platení vartáši, v r 1899 poverili nočnou vartou obecných pastierov za rovnakú odmenu.
Na poriadok v obci a chotári dozerali obecní a poľní hájnici (nazývaní „haníci“); denne obišli obec mali zamedziť škodám od zatúlaného dobytka alebo hydiny, poľný hájnik obchádzal chotár, strážil úrodu a zisťoval škody napáchané dobytkom.
K obecným sluhom patrili obecný doručovateľ, pastieri a pôrodná baba, ktorá musela byť odborne vyškolená a vlastniť Diplom.
V roku 1884 postavili vyhňu (šmikeň) na pozemku Mareka Steinera, prenajatá bola majstrovi kováčovi Jánovi Matúškovi. Obecný mlyn mal od roku 1880 prenajatý Juraj Bajdoš.
Dobrovoľný hasičský spolok vznikol v Dolnom Kubíne roku 1874 a od začiatku mal akýsi okresný charakter, za jeho členov sa prihlásilo 22 dolnooravsých obcí, aj Poruba a Zábrež. V roku 1890 zakúpili Porubčania modernú hasičskú striekačkuk ktorú museli splácať prirážkami k daniam, roku 1899 postavili pre ňu prístrešok. V roku 1907 kúpili novú striekačku za 2147 korún.
Zábrež
Miestna samospráva v Zábreži bola podobná ako v Porube.
Obecný mlyn bol vo vlastníctve obce, bol stratový „z mlina sa...žjádneho dvochodku nedostáva...iba nakládky a reparácie“. Roku 1877 ho obec odpredala za 300 zlatých mlynárovi Michalovi Mendelovi, krorý sa zaviazal splácať všetky poplatky od mlyna.
Osobitosťou Zábreže boli obecní prievozníci ktorí prevážali obyvateľov z obidvoch brehov rieky Oravy na hájovoch. K povinnostiam prievozníka patrilo aj nosenie pošty z veličnianskeho poštového úradu.
Obyvatelia Zábreže sa popri vedeniu hospodárstva venovali drevorubačským prácam a splavovaniu drevo plťami. V dedine boli aj tesári (crmománi), ktorí si takto privyrábali popri hospodárení.
V roku 1890 zakúpili Zábrežania modernú hasičskú striekačku, splatili ju roku 1893 a v roku 1895 založili obecný Hasičský spolok, „vodca“ bol Žigmund Fischer a mal 29 členov. Spolok mal prísne pravidlá, po vyhlásení poplachu museli byť do piatich minút všetci pri striekačke. V roku 1917 zakúpili novú stiekačku.
Geceľ
V Geceli žila od konca 18. storočia zemianska rodina Dávidovcov, neskôr rodina Csillágyiovcov, obe z Istebného; od konca 19. storočia významná rodina Dzievičovcov a rodina známeho advokáta Ižófa. Dedina sa postupne vyľudňovala a po obci zostala iba „bajčiovská vež“, pozostatok majera rodiny Bajči. Bolo by žiadúce, aby sa v priestpre veže vykonali archeologické práce a odkryli základy majera, čoby zvýšilo príťažlivosť turistickej lokality.
Spoločná škola
Deti z Poruby, Zábreže a Geceľa navštevovali do začiatku 19.stor. cirkevnú školu vo Veličnej. Roku 1826 postavili v Porube drevenú cirkevnú ľudovú školu financovanú obcou, ale do r. 1870 nemáme o nej žiadnu správu. V cirkevnej škole sa učilo v slovenskom jazyku, maďarčina sa učila ako povinný jazyk. V období maďarizácie bola cirkevná škola miernejšia oproti štátnym ľudovým školám, v ktorých bola výučba výlučne v maďarskom jazyku.
Učiteľom bol od roku 1870 Ján Burian o ktorom školská kronika píše: „...rodák bol z Liptova, zaoberal sa kožuchárskym remeslom, prijdúc do Poruby pokračoval svoje remeslo v našej obci ďalej. Bol veselého a zábavného ducha, mnohoráz navštívil tanečné zábavy a svatby, kde bol pozvaný“. Nebol kvalifikovaným učiteľom, vedel čítať, písať, počítať a bol nadaný spevák, preto ho požiadali aby pri remesle vyučoval deti. Post učiteľa zastával do r. 1887. Roku 1888 sa cirkevný evanjelický a. v. konvent rozhodol o nevyhnutnosti postaviť novú evanjelickú školu v Porube. Keďže školu navštevovali žiaci Poruby aj Zábreže dohodli sa obecné zastupiteľstvá na spoločnom financovaní výstavby novej budovy školy; Poruba bude znášať 3/5 a Zábrež 2/5 nákladov. Rovnakým pomerom sa budú obce podieľať na financovaní chodu školy a na platbe učiteľa. Školu postavil tesár Ján Kurčinka so siedmimi pomocníkmi roku 1899; navštevovali ju deti evanjelického aj katolíckeho vierovyznania. Škola sa postupne zveľaďovala, postavili nové humno, vydláždili drevené záchody, ohradili školskú záhradu, dostala tri mapy, počítadlo, desať obrazov, stenové čítacie tabule a 40 kusov čítanky z maďarčiny. Rodičia sa zložili na zakúpenie harmónia, dali urobiť skriňu na pomôcky, darom získali „Svedectvá víry“ aj „Cirkevní dejepis“.
Počas 1.svetovej vojny obce schudobneli, čoskoro sa začal prejavovať nedostatok základných potravín a šatstva, stúpala drahota. Rakúsko-Uhorsko spelo k porážke, čo dávalo ujarmeným národom nádej na slobodu. Do vojny narukovalo veľa mužov z oboch dedín, ôsmi zábrežskí obyvatelia na frontoch padli.
Obdobie prvej Československej republiky.
Vznikom ČSR sa zmenila politická situácia na Slovensku, znamenala koniec krutej maďarizácie a útlaku uhorskej vlády. To malo vplyv na nebývalú politickú a kultúrnu aktivitu občanov.
Roku 1926 postavili občania Poruby-Geceľa zvonicu na pozemku ktorý daroval Ondrej Vician Kláč. Počet obyvateľov stúpal.
Priemysel sa na Orave takmer nerozvíjal; r. 1930 bolo v priemysle zamestnaných
21 Porubčanov a 2 osoby zo Zábreže.
V roku 1925 založili v obidvoch obciach knižnicu, zaviazali sa kupovať knihy zostavené Maticou slovenskou. Najväčšie zmeny boli v školstve, deti sa učili v slovenskom jazyku, slovenskú literatúru a dejepis; kladne sa to prejavilo na návšteve školy. V roku 1925 bola postavená nová budova školy na ktorú prispel štát a obce Poruba-Geceľ 3/5, Zábrež 2/5 zostávajúcich nákladov. Deti pod vedením učiteľov a v spolupráci s hasičmi nacvičovali divadelné hry slovenských autorov, pri škole pracoval dorast ČSČK, mládež si založila školskú sporiteľnu. Žiaci navštevovali Gazdinskú školu vo Veličnej a najlepší, „meštianku“ v Dolnom Kubíne.
Roky 2. svetovej vojny
Po vyhlásení samostatnej Slovenskej republiky sa zmenil politický systém. Bol nastolený systém jednej strany, Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS) a vazalský vzťah k Nemeckej ríši. Vláda vyhlásila vojnu ZSSR a poslala tam dve divízie; neskôr vyhlásila vojnu aj USA a V. Británii. Prijali sa protižidovské zákony. Sociálna situácia na vojnové pomery v porovnaní s ostatnými krajinami bola pomerne dobrá, aj keď od r. 1943 sa prejavovali nedostatky v zásobovaní potravinami.
Začiatok 2. svetovej vojny priamo zasiahol Oravu, keď Slovensko po nemeckom útoku na Poľsko znova obsadilo obce odstúpené v roku 1920. Vojnové pomery a odpor voči fašistickému režimu viedli k vytvoreniu odboja a k protifašistickému povstaniu v roku 1944. Orava sa stala povstaleckým územím a partizáni bojovali v lesoch proti fašizmu až do oslobodenia v apríli roku 1945.
Zmeny po 2. svetovej vojne
Po druhej svetovej vojne a vytvorení komunistického režimu v obnovenej ČSR došlo na Orave k rozsiahlym zmenám. Bola vybudovaná Oravská priehrada, dominanta severnej časti regiónu, vody ktorej zatopili obce Slanica, Osada, Oravské Hámre, Ústie a Ľavkovo. Vznikli významné priemyselné podniky ako OFZ, Tesla Orava, SEZ, ktoré dali Orave podobu moderného regiónu.
Veľká časť občanov sa postupne zamestnala v priemysle a v službách.
Roku 1950 boli Poruba-Geceľ a Zábrež spolu s Revišným zlúčené s Veličnou a tvorili Porubskú a Zábrežskú ulicu. Ukázalo sa to ako nevhodné, ozývali sa hlasy za odčlenenie od Veličnej. Roku 1960 sa obce Poruba-Geceľ a Zábrež zlúčili pod novým názvom Oravská Poruba.
Obec sa postupne menila z drevenej na novú murovanú s občianskou a kultúrnou vybavenosťou. Za veľkých organizačných a materiálnych ťažkosťí ktoré sprevádzali „socialistickú výstavbu“ sa postupne vybudovali: most cez rieku Oravu, oprava Kultúrneho domu, zaviedla sa elektrina, vybudoval vodovod a verejné osvetlenie do všetkých častí obce, veľkým nátlakom na gazdov sa založilo jednotné roľnícke družstvo (JRD) a vybudovali hospodárske stavby, staré drevené mosty nahradili betónové, vybudovali sa asfaltové cesty, zriadila sa materská škola, škola sa zmenilana základnú deväťročnú školu, v r. 1977 však bola zrušená. Vybudovala sa nová lokalita Diel s peknými murovanými rodinnými domami. Roku 1975 prebehla asanácia osady Geceľ, starousadlíci sa presťahovali do Dolného Kubína alebo postavili domy v lokalite Diel. Na Geceli vznikol rekreačný a športový komplex „Tília kemp“, zároveň bol geceľský park vyhlásený za chránenú oblasť. Roku 1979 bola založená telovýchovná jednota, vznikol futbalový, lyžiarsky a stolnotenisový oddiel. Vybudoval sa lyžiarsky vlek, futbalové ihrisko, detské ihrisko, tenisové kurty a klzisko. Vybudovali sa nové predajne potravín, postavilo sa obchodné stredisko v lokalite Diel, do užívania sa odovzdala budova MNV s požiarnou zbrojnicou, postavil sa Dom smútku a ďalšie menšie úpravy. V roku 1987 žilo v obci 846 obyvateľov.
Historikov čaká úloha objektívne posúdiť dnes ešte živé dejiny a nájsť mieru pre prvdivé zhodnotenie kladov a záporov „epochy socializmu“.
Najnovšie dejiny
Geopolitické zmeny po „nežnej“ revolúcii v roku 1989 viedli k rozpadu ČSR a vzniku SR ako demokratického štátu. 17. november 1989 otváral možnosti pre vytvorenie nových podmienok na vybudovanie občianskej spoločnosti s demokratickýmai princípmi.
V roku 1991 sa uskutočnil verejný hovor poslancov s občanmi, bol prijatý Program obnovy obce, v ktorom si obyvatelia stanovili poradie dôležitosti rozvojových projektov a je platný dodnes.
Od roku 1992 štát začal navracať lesnú a pasienkovú pôdubývalým urbarialistom, ktorí vytvorili urbárske spoločenstvo a začali sami hospodáriť. Mnohí občania si založili živnosti a podnikajú najmä v oblasti služieb. Pokračovala výstavba v lokalite Diel, obec vybudovala čističku vody, rekonštruovala sa a napojila na elektrický prúd zvonica, zriadilo sa zdravotné stredisko v budove obecného úradu. Orvská Poruba je príťažlivá pre stavbu rodinných domov vzhľadom na príjemné slnečné prostredie a blízkosť okresného mesta.