KOSTOL SVÄTEJ ALŽBETY V ZÁBREŽI
Najstarší písomný údaj o existencii filiálneho kostola zaznamenala kánonická vizitácia z roku 1560. Spomína pekne vyzdobenú kaplnku bez farára, ale dobu jej vzniku neuvádza. V 16. storočí prenikla na Oravu reformácia a takmer jeden a pol storočia tu vládli protestanti. Zábrežský kostol bol za ich pôsobenia v druhej polovici 17. storočia zmodernizovaný pristavanou zvonicou, emporami (galéria, chór), novým renesančným oltárom a vymaľovaním svätyne s cyklom apoštolov. V kostole sa zachovala zbierka plastík a tabuľových malieb, ktoré tam boli zrejme odkladané pri rôznych fázach modernizácie farského kostola vo Veličnej.
Od stredoveku až po 19. storočie, býval dedinský kostol jediným centrom miestneho spoločenského života. Odohrávali sa v ňom všetky významné udalosti verejného života, dokonca sa v ňom riešili aj záležitosti naprosto necirkevného charakteru.
Kostol stavaný na konci 15. storočia a začiatkom 16. storočia, obnovený roku 1647 bol reštaurovaný počas 18. a 19. storočia iba nepatrne. Polygonálna apsida a povala boli vymaľované. Predné šalovanie organovej empory bolo tiež maľované. Svätyňa s klenbou bola maľovaná na spôsobom hviezdnatej oblohy a stredným ovenčeným kruhom, v ktorom je Baránok boží. Nad oblokom apsidy ja namaľovaný vták fénix.
Na stene okolo oltára sú namaľované postavy apoštolov v širokooválnych orgánových poliach, ktoré sú spojené užšími a menšími poliami, zdobenými postavami heriem.
Hlavný oltár sv. Alžbety s obrazom svätej od maliara Alexandra Lusinszkého, pochádzajúci z konca 18. storočia, má v predele fragmenty zo staršieho renesančného oltára z roku 1646. Ide o obraz „Večere Pána“ a erby rodiny Turzovej a Bajčiovej.
Zábrežský kostol slúžil najprv evanjelikom, neskôr ho prevzali katolíci. Celá stavba je postavená z červeného smreku. Počas roka sa v ňom slúžili služby božie a omše a dva zvony – jeden väčší a jeden menší zvolávali veriacich do kostola. V roku 1972 bol kostol sv. Alžbety rozobraný a prevezený do Skanzenu v Zuberci, kde tvorí súčasť expozície Múzea Oravskej dediny až dodnes.
BAJČIOVSKÁ VEŽA V GÄCELI
Už v roku 1387 sa spomína rod Bajcsi s predikátom „Getelfalvi“, ktorý sídli na Orave. Peter Baychy (Bajči) bol zakladateľom Baychyovskej rodiny na Orave. Od roku 1603 - 1619 bol podžupanom Oravy a dedičným županom. Prvú donáciu na „Gecelovu ves“ dostal v roku 1573 od uhorského kráľa Maximiliána II. Sebastián Bajči, syn Antona Bajči. Rodina Bajčiovcov užívala Gäceľ do prvej polovice 19. storočia, kedy tunajšia vetva Bajčiovcov vymrela.
Významnou pamiatkou nielen dolnej časti Oravy, ale aj celého regiónu, je pamätné miesto v gäceľskom parku - budova bývalej zbrojnice zemianskeho majera - malá poschodová, štvorhranná „bajčiovská veža“. Na tejto budove je umiestnená skromná tabuľa venovaná spomienke na Gäceľské žiadosti“ z roku 1848.
Dňa 24. apríla 1848 sa oravskí národovci zišli v Gäceli a vypracovali tu známe „Žiadosti oravského ľudu“ stručne nazývané ako „Gäcelské žiadosti“. Žiadosti boli obsiahnuté v siedmich bodoch. Požadujú v nich zrovnoprávnenie maďarčiny a slovenčiny, aby mal ľud z Oravy svojich zástupcov v sneme, výučbu v miestnych slovenských dialektoch, zastúpenie slovenských učiteľov na vysokých školách. Týmto počinom sa Orava prihlásila k tomu, že aj keď je okrajovou, pohraničnou oblasťou bývalého Uhorska, nie je poslednou v bývalom Uhorsku.